Volám sa Barbora a vítam vás v priestore, kde slová majú váhu a ticho lieči. Tento blog nie je o dokonalých návodoch na život, o spoločenských normách ani o maskách, ktoré musíme denne nosiť. Je o živote v jeho najčistejšej, niekedy unavenej a inokedy šedivej podstate. Píšem o tom, aké oslobodzujúce je odložiť filter, prestať hodnotiť a začať si skutočne načúvať. Nájdete tu príbehy z obyčajných dní, ktoré mi pripomínajú, že najväčším darom, aký si môžeme navzájom dať, je čisté a bezpečné prijatie.
"Niekedy tie najhlbšie pravdy našej duše nedokážu prejsť cez stiahnuté hrdlo. No keď im dovolíme stiecť do prstov a premeniť sa na písmená, zistíme, že ticho na papieri má rovnakú liečivú moc ako to najhlasnejšie vyznanie." — Neznámy autor
"Cudzie slová sú len šípmi letiacimi vzduchom. To, či z nich urobíte zraňujúci zásah alebo ich necháte padnúť do prázdna, závisí výhradne od pevnosti vášho vlastného vnútra." — Neznámy autor
"Smútok je posvätné miesto, kde duša hojí svoje rany. No nezostávajte v ňom bývať navždy – vaše krídla boli stvorené pre let, nie pre život v ruinách minulosti." — Neznámy autor
"Najväčším darom, ktorý môžeme dať svojim rodičom, je naša úcta. No najväčším darom, ktorý musíme dať samy sebe, je sloboda žiť svoj vlastný život." — Neznámy autor
