Barbora Capáková

Moja cesta k tichu a porozumeniu 
 

Mám 48 rokov a život mi nadelil všeličo – od tých najkrajších radostí až po chvíle, kedy som padla na úplné dno.

Vydávala som sa ako 22-ročná. Po dvoch rokoch sa nám narodilo prvé dieťa a o ďalšie tri roky druhé. Môj manžel bol nesmierne žiarlivý a život s ním bol naozaj ťažký. Prišiel moment, kedy som mala pocit, že takto už nedokážem žiť a môj život bude musieť skončiť. Syn mal vtedy len dva a pol roka a dcérku som nosila pod srdcom. Práve to ma zachránilo. Rozhodla som sa bojovať. Stále som si opakovala, že sú ľudia, ktorí sú na tom horšie, a že to zvládnem.

Rozviedla som sa, keď mali deti 14 a 11 rokov. Našťastie, vtedy mi už aj ony samy povedali, že to musíme ukončiť.

Tých 16 rokov manželstva zo mňa urobilo samostatnú a hrdú bytosť. No vybralo si to svoju daň – stala som sa trochu tvrdou a nekompromisnou voči ostatným. Netrvalo dlho a uvedomila som si, že takto žiť nechcem. Nechcela som byť v očiach iných tou zlou, zatrpknutou ženou.

Začala som preto skúmať život. Pozorovať, čo ľudia skutočne potrebujú a na čo ako reagujú. Určite ešte nie som na konci svojej cesty, človek sa predsa učí celý život.

Počas celých 16 rokov ťažkého manželstva mi však najviac chýbala jedna jediná vec: byť vypočutá bez toho, aby ma niekto súdil alebo mi dával nevyžiadané rady. Dnes chcem toto bezpečné miesto, ktoré som vtedy tak zúfalo potrebovala ja, ponúknuť vám.