Hranice našich pocitov: Prečo nás sociálne siete trestajú za úprimnosť?

"Najsilnejší človek na svete je ten, kto stojí úplne sám za svojou vlastnou pravdou." — Henrik Ibsen

Na Facebooku som si nedávno prečítala príbeh jednej pani, ktorú pre tento moment nazvem Anička. Anička vo svojom príspevku písala o situácii, ktorá ju veľmi trápi. Jej syn sa oženil so ženou, ktorá už má jedno dieťa – nazvime ho Petrík. Malý chlapček jej hneď od začiatku začal vravieť "babička", no jej je to vnútorne nesmierne nepríjemné.

Nechce byť zlá. Uvedomuje si, že dieťa za nič nemôže a pravdepodobne len hľadá svoje bezpečné miesto a chce cítiť, že patrí do novej rodiny. Lenže Anička sa zatiaľ úprimne necíti ako jeho stará mama. Nechce predstierať niečo, čo v nej v tejto chvíli ešte nie je prirodzene vybudované. Má však obrovský strach, že ak to povie priamo, ublíži malému chlapčekovi alebo nadobro pokazí vzťahy so svojím synom a jeho novou manželkou. Pýtala sa preto ľudí na internete, ako to celej rodine povedať citlivo, aby to nevyznelo ako chladné odmietnutie, no aby zároveň pochopili aj jej vlastné hranice.

Prvé, čo mi pri čítaní jej slov prišlo na myseľ, bolo: "Ach, chúďa pani." Úplne jasne som za tými riadkami videla dobrého človeka, ktorý chce pre všetkých len to najlepšie. Človeka, ktorý poctivo hľadá riešenie, pretože sa nechce len pokrytecky tváriť, že je všetko v poriadku, a potom jedného dňa vnútorne vybuchnúť.

Nástraha rýchlych súdov v bezpečí domova

Pod jej dotazom svietilo už neskutočných 770 komentárov. Pustila som sa do čítania, no priznám sa, že som zvládla prejsť len niekoľko prvých príspevkov. Zostalo mi z nich veľmi smutno. Zistila som totiž, že deväťdesiatdeväť percent komentujúcich Aničku okamžite a bez milosti odsúdilo.

Anička reálne hľadá tú najlepšiu a najcitlivejšiu možnosť, ako situáciu zvládnuť tak, aby nikomu neublížila. Akým právom potom niekto na sociálnych sieťach vyhlasuje, že je zlá, sobecká a že jej má vnúča namiesto babičky vravieť "ježibaba"?

To, že osemdesiat percent žien by sa v jej situácii zachovalo okamžite nadšene, predsa neznamená, že je to jediná správna voľba na svete. Neznamená to, že to niekto iný nemôže cítiť úplne inak. Je nesmierne ľahké z bezpečia domova behom troch sekúnd napísať na klávesnici krutý komentár, kde si človek môže beztrestne do niekoho kopnúť bez toho, aby sa mu kedykoľvek musel pozrieť priamo do očí. Lenže na druhej strane tej obrazovky sedí živá žena, ktorej takéto slová môžu reálne a hlboko ublížiť.

Parťáci namiesto nanútených rolí

Pritom celá táto situácia sa dá v dobrom vyriešiť pre úplne všetkých. To, že to Anička cíti takto dnes, predsa neznamená, že sa jej vzťah k chlapčekovi časom nezmení a neprehĺbi. Stačí sa len v pokoji porozprávať so synom a jeho ženou. Na rovinu im opísať svoje pocity – že sa na rolu babičky zatiaľ skrátka necíti.

Svoje slová by mohla s láskou formulovať napríklad takto: "Som veľmi šťastná, že ste spolu šťastní a že Petrík je taký úžasne otvorený chlapček. Všimla som si, že ma oslovuje babička. Veľmi si vážim, ako ma berie, ale úprimne sa na to vnútorne ešte necítim a nechcem pred vami nič predstierať. Chcem si k nemu vybudovať skutočný a pevný vzťah prirodzene, krok za krokom. Čo keby sme spoločne našli nejaké milé, kamarátske oslovenie, ktoré bude príjemné nám všetkým?"

Ak sú mladí rozumní a s úctou pochopia jej pocity, už nič nebude brániť tomu, aby si časom vybudovali krásny vzťah založený na stopercentnej úprimnosti. A ako to potom citlivo vysvetliť malému Petríkovi? Úplne jednoducho a hravo: "Vieš, Peťko, babička je super, s Aničkou sme takí parťáci, že by bolo skvelé, keby si jej hovoril Anka. Jej sa to takto veľmi páči."

Je to smutný pohľad na dnešný svet sociálnych sietí. Ukazuje nám to, ako veľmi málo pochopenia a rešpektu majú ľudia pre vnútornú integritu druhých, pokiaľ okamžite nevyhovuje nejakému tradičnému, romantickému očakávaniu okolia. Anička pritom vo svojom príspevku prejavila obrovskú dávku úprimnosti a snahy o citlivé riešenie. Čo je presný opak toho, z čoho ju komentujúci obviňujú.

Dáva nám to však dôležitú životnú lekciu o tom, že hľadať útechu a hlboké pochopenie pre zložité ľudské emócie v masových internetových skupinách je niekedy úplne zbytočné. Ľudia tam často nevidia človeka, vidia len priestor na vlastný hnev.

Ak aj vy vo svojom živote prežívate situáciu, kedy vaše skutočné pocity neladia s tým, čo od vás očakáva okolie, a bojíte sa svoje hranice nahlas pomenovať, v Tichom hlase nájdete bezpečné miesto. Ponúkam vám priestor, kde nemusíte svoje vnútro pred nikým obhajovať ani sa ospravedlňovať za to, ako veci cítite. Som tu pre vás, aby som vás s úctou vypočula, kedykoľvek budete potrebovať trochu podpory a pokojného pochopenia, ďaleko od hluku a súdov vonkajšieho sveta.