Keď je facka najlepším liekom: Ako mi psychológ povedal, že nemám žiadnu hodnotu

"Nikto vám nemôže spôsobiť pocit menejcennosti bez vášho súhlasu."
— Eleanor Roosevelt

Človek za svoj život dostane niekoľko faciek. Niektoré sú silnejšie, iné bolia menej. Jednou z tých najsilnejších pre mňa bola informácia, že nemám žiadnu hodnotu.

Bolo to v čase, kedy som intenzívne premýšľala, ako sa v živote posunúť a ako sa vyhnúť tomu, aby sa mi stále dokola diali tie isté situácie. V našom meste som pri prechádzke náhodou (hoci viem, že týchto popostrčení od vesmíru mám v živote veľa) objavila plagát. Stálo na ňom: "Chcete sa v živote posunúť a pochopiť, prečo sa vám veci dejú? Pridajte sa k nám, sme malá skupina, ktorá sa stretáva raz za mesiac."

Šla som tam s malou dušičkou. Asi po roku som oslovila prednášajúceho, ktorý bol psychológom a koučom v jednej osobe. Požiadala som ho o súkromné stretnutie. Potrebovala som poradiť.

Na stretnutí som mu úprimne opísala svoj problém: "Ľudia si so mnou robia, čo chcú. Vždy urobím to, čo chce druhá strana. Potom sa cítim zle, využitá a sklamaná. Navyše, vo väčšine prípadov nakoniec nie je spokojná ani tá druhá strana. Snažím sa im vysvetliť, že mi niečo nevyhovuje, že mám iné plány, že jednoducho nie... ale vždy to dopadne tak, že napokon ustúpim. Viete mi s tým pomôcť?"

A teraz prišiel šok. Doteraz neviem, či bol ten psychológ taký geniálny a vedel, čo robí, alebo to bolo presne naopak. Pravdou je, že ma v tej chvíli tak neskutočne naštval, že som už na žiadne stretnutie skupiny nikdy nešla. Paradoxne ma však táto pomyselná facka prebrala natoľko, že otočila môj život o 180 stupňov.

Rozsudok: Stratený prípad

Pozrel sa na mňa a povedal mi, že mne nepomôže nič. Že som stratený prípad a nemám žiadnu hodnotu.

Vysvetlil mi to na príklade s kartami: "Predstavte si, že za stolom sedí päť ľudí. Štyria z nich sa dohodli, že budú hrať falošnú hru a podvádzať. Vy jediná o ničom neviete. Keď prehráte prvýkrát, druhýkrát, budete sa diviť. Ale keď prehráte po stýkrát, už si len poviete: Ach, čo už, proste to tak je a musím sa s tým zmieriť, nedá sa s tým nič robiť. A presne to sa deje vám. Ľudia presne vedia, čo majú povedať, aby vás dostali tam, kam chcú, a vy im na to vždy skočíte."

Dnes by som ho už doplnila. Nemyslím si, že by som im na to len tak "skočila". Bolo to dôsledkom výchovy, v ktorej som od malička počúvala, že musím byť tá dobrá, milá a slušná. Mne bolo tých ľudí jednoducho ľúto, keď smutne pozerali, prosili alebo citovo vydierali. Vždy som si vtedy vnútorne vyčítala: "Jej, ty si ale neochotná, veď je to tvoja povinnosť pomôcť."

Psychológ to vtedy celé zakončil slovami, že by so mnou mal príliš veľa práce. On sa vraj venuje ľuďom, ktorí sú už aspoň na ceste, ale ja nie som ani na začiatku.

Ani si neviete predstaviť, ako ma to pobúrilo! Celú cestu domov som si frflala pod nos: "Akože nie som na ceste?! Veď viem, čo sa mi deje, a viem, že to tak už nechcem! Akože nemám hodnotu?! No počkajte, ja vám všetkým ukážem, akú mám hodnotu! Ešte len uvidíte, čo sa bude diať!"

Čo je to hodnota človeka?

Hodnota človeka je vrodená, nemenná a absolútna. Nesúvisí s naším výkonom, majetkom, vzhľadom ani úspechmi. Z filozofického a morálneho hľadiska má každý človek rovnaké právo na dôstojnosť a rešpekt už len preto, že existuje. Je to naša jedinečnosť, naše emócie, prežívanie a schopnosť milovať. Túto hodnotu nie je možné vyčísliť a nikto na svete vám ju nemôže vziať. Tak akým právom mi niekto tvrdil, že nemám žiadnu hodnotu?

Hneď na druhý deň som šla na prechádzku a začala som sa rozprávať sama so sebou. U mňa totiž vždy skvele fungovalo samokoučovanie. Povedala som si: "Tak, Baruš, čo s tým urobíme? Takto to naozaj ďalej nejde. Keď najbližšie bude niekto od teba niečo chcieť, máš dve možnosti. Buď ti to nevadí a urobíš to, alebo proste povieš nie a budeš si za tým stáť. Bez obhajovania, bez vysvetľovania. Nie znamená nie."

Netrvalo dlho a situácia prišla. Kolegyňa ma požiadala o pomoc s prácou, pretože toho mala veľa (v minulosti to zvyčajne dopadlo tak, že som robila jej robotu a ona zatiaľ išla s inou kolegyňou na kávu). Pozrela som sa na ňu a pripravená pevne si stáť za svojím som povedala, nech sa nehnevám, ale nie.

Čakala som presviedčanie. Ona však nepovedala absolútne nič. Iba hlesla "dobre" a odišla. Zostala som v šoku. Neskôr som sa dočítala, že keď to máte vnútorne takto pevne nastavené, druhá strana to podvedome vycíti. Bolo to neuveriteľné. Hovorila som si: "Ach, aké to bolo jednoduché!"

Dlhá cesta plná nácvikov

Samozrejme, človek sa nezobudí z jedno ráno do druhého ako úplne nová bytosť. Nezmeníte zo dňa na deň to, čo ste mali v sebe zakorenené dlhé roky. Je to proces.

Pri ďalšej situácii som zasa zlyhala a urobila to, čo som nechcela. Nasledovala prechádzka a môj vnútorný rozhovor: "Baruš, si len človek a ľudia robia chyby. Je to ľudské. Poď, preberieme si to znova. Ako by si to urobila, keby si dostala novú šancu?" A takto som si to v duchu nacvičovala.

Šlo to dokola. Raz sa to podarilo, raz nie. Neskôr sa to darilo čoraz častejšie. Dnes sa mi už len výnimočne stane, že urobím niečo proti svojej vôli. Niekedy mám dokonca pocit, akoby som objavila ôsmy div sveta a najradšej by som hovorila "nie" na všetko. Akoby som chcela dobehnúť celú tú minulosť, kedy som to nedokázala.

Aj keď som sa dostala takto ďaleko a dnes už pevne poznám svoju hodnotu, jednu odpoveď stále nepoznám. Bol ten psychológ vtedy naozaj taký múdry a zvolil tvrdú provokáciu, aby ma prebral, alebo ma skutočne videl ako stratený prípad? Nech už to bolo akokoľvek, som mu vďačná.

Ak aj vy dnes bojujete s tým, že nedokážete hovoriť "nie", ak máte pocit, že vás ľudia využívajú a vy strácate vlastnú hodnotu, chcem vám povedať, že nie ste stratený prípad. V Tichom hlase som tu pre vás. Nebudem vás súdiť ani vám hovoriť, že ste na začiatku cesty. Ponúkam vám bezpečný priestor, kde sa môžete učiť spoznávať svoju cenu a kde budem s úctou načúvať všetkým vašim pochybnostiam.