"Být sám sebou ve světě, který se tě neustále snaží udělat někým jiným, je ten největší úspěch." – Ralph Waldo Emerson

Vo štvrtok 14. mája som dokončila svoj web. Je síce amatérsky a časom určite prejde úpravami, no pre mňa je v tejto chvíli dokonalý. O tejto práci uvažujem už viac ako 20 rokov. Za ten čas prišli obdobia, kedy som si vravela: "Už teraz!", no potom som to zasa odložila. Posledného pol roka však mám pocit, že mi vesmír dáva jedno znamenie za druhým.

Začalo to školeniami v práci, kde sa školiteľ zrazu opýtal: "Čo ste naozaj chceli robiť a čo vám v tom bráni?" Pokračovalo to chvíľami, kedy sa človek cíti nedocenený, chce požiadať o vyšší plat a dozvie sa, že na jeho miesto čaká ďalších 50 ľudí.

Najsilnejšie znamenia však prišli uplynulý víkend. Hneď na druhý deň po zverejnení webu sme ako rodina odcestovali do Prahy. Reakcie blízkych na môj nový projekt boli rôzne. Keďže sme so sebou mali dcéru na vozíku, partner s ňou išiel do metra a mne akýsi vnútorný hlas hovoril: "Choď pešo."

Po hodine cupitania mestom som začala váhať. Nemala som predsa len ísť s nimi? Veď sme sem prišli spoločne. V tom momente môj zrak upútal citát na budove: "Budoucnost patří těm, kdo věří svým krásným snům." (Eleanor Roosevelt). Pousmiala som sa. Aké krásne znamenie.

Keď namiesto podpory príde hodnotenie

V sobotu sme mali celodenný program. Samozrejme, fotili sme sa a fotky posielali rodine. Reakcia mojej sestry prišla do súkromnej správy:
"Prepáč, musím ti to povedať. Vyzeráš staršie ako tvoj priateľ. Viem, že ti na tom nezáleží, ale mohla by si sa trošku o sebe viac starať... oživiť sa, veď máš takú peknú tvár." (Môj partner Svaťo je pritom o 5 rokov starší odo mňa).

Neurazilo ma to. Viem, že to myslela dobre. Napriek tomu mi to nasadilo chrobáka do hlavy. Mám už šedivé vlasy a mám ich rada. Sú moje a dotvárajú ma. Odrazu však naskakovali pochybnosti: "Chceš predstúpiť pred ľudí. Nemala by si predsa len vynaložiť viac námahy na svoj vzhľad? Čo povedia ostatní?"

Na druhej strane som si vravela: "Veď si celý život rebel a nechceš byť ako všetci ostatní. Chceš byť sama sebou a byť so sebou v pohode." A kedy som v pohode? No predsa vtedy, keď som prirodzená, so svojimi šedivými vlasmi a bez nánosov líčidiel. Snáď nechcem na staré kolená začať robiť to, čo odo mňa vyžadujú nejaké vymyslené spoločenské normy.

Záchrana v trolejbuse

Myšlienky som zahnala a nastúpili sme do trolejbusu. Rozprávali sme sa, keď som si všimla, že nás pozoruje staršia pani. Pomaly sa približovala, až sa ocitla celkom blízko. Naklonila sa ku mne a potichu mi pošepla: "Z vás ide neuveriteľne dobrá energia."

V tom momente všetko zapadlo na svoje miesto. Pochopila som, že pre moju prácu nie je dôležité vyzerať mlado, ale vyžarovať vnútornú vyrovnanosť.

Sila čistého prijatia

Každý z nás má svoju predstavu o tom, čo chce a ako to chce. Prečo však máme neustále chuť radiť druhým? Je to snáď jednoduchšie ako žiť vlastný život? Je to strach z toho, že niekto dokáže byť sám sebou bez ohľadu na naše predstavy?

Čím viac takýchto "dobre mienených" rád dostávame, tým viac sa uzatvárame. Povieme si, že nabudúce už radšej pomlčíme, len aby nás zasa nezasypali návodmi na život. Alebo nás tieto rady úplne odvedú z našej vlastnej cesty, pretože dostaneme strach z inakosti. A inakosť sa v dnešnej spoločnosti často neodpúšťa.

Pravda je však taká, že nepotrebujeme nikoho, kto nám bude hovoriť, ako máme vyzerať, ako sa máme správať a kým máme byť. Potrebujeme jednoducho priestor, kde môžeme byť unavení, šediví, neupravení, no pritom šťastní a sami sebou. Potrebujeme niekoho, kto nás nebude chcieť neustále "vylepšovať".

Keď vás niekto iba počúva a prijíma vás presne takých, akí ste, je to ten najväčší dar.

Svet je niekedy príliš hlučný. Ponúkam vám miesto, kde môžete byť konečne počutí.

Niekedy nepotrebujete riešenia, rady ani analýzy. Niekedy stačí len vedomie, že vaše slová sú skutočne počuté. Som tu, aby som vám vytvorila bezpečné miesto – bez posudzovania a v úplnom tichu vašich pochybností.