Komunikácia: Prečo je pre nás také ťažké hovoriť na rovinu?

"Nikto ťa nemôže prinútiť cítiť sa menejcenným bez tvojho vlastného súhlasu." — Eleanor Roosevelt

Ozvala sa mi Lucia. Je to mladá žena, rok po škole, ktorá do svojho prvého zamestnania nastúpila s obrovským nadšením. Prvé dva mesiace sa nad prácou doslova rozplývala. Bola šťastná, že si našla super miesto. Mesiac po nej navyše nastúpila ďalšia nová kolegyňa, s ktorou si ľudsky sadli, takže radosť bola naozaj veľká.

Potom to však začalo postupne prichádzať. Neustály tlak od vedúcej bez akéhokoľvek vysvetlenia. Vety typu: "Toto ste mali urobiť inak," sprevádzané uštipačnými poznámkami k ich veku: "To je jasné, že mladé nič nevedia, mladé sú len lenivé." Najhoršia nervozita a dusno prišli okolo Vianoc. Dievčatá zažívali kvantá nadčasov a na stole ich pravidelne čakali lístočky s odkazmi, čo zasa neurobili dobre a čo majú prerobiť. Pritom samotní zákazníci si ich prácu neustále pochvaľovali – dievčatá boli šikovné, milé a sortimentu rozumeli. Možno dokonca o niečo viac ako samotná šéfová. A práve v tom bol zrejme celý problém.

Po Novom roku Lucii končila zmluva na dobu určitú. Keďže boli v obchode uprostred personálnej tiesne a tlak po sviatkoch na chvíľu poľavil, Lucia zmluvu predĺžila. Vravela si, že už predsa dokázali, ako dobre vedia pracovať, a teraz to už bude len lepšie. No pokojné boli opäť len prvé dva mesiace.

Následne sa šikana a mobbing rozbehli nanovo. Prišli nespravodlivé delenia smien. Keď sa Lucia ohradila, že predsa nemôže mať trinásť poobedných smien za mesiac, kým ostatné kolegyne majú sedem či osem, vedúca ju odbila slovami, že sa jej to iba zdá a nabudúce to bude inak. Výsledok? Ďalší mesiac dostala dvanásť poobedných – opäť najviac zo všetkých. Ak sa na niečo profesijne opýta, dostane odpoveď, že to už dávno má vedieť. Vedúca so zástupkyňou navyše pred očami všetkých na seba významne mrkajú, zatvárajú sa do skladu a poza chrbát ohovárajú, aké sú tie dve nové neschopné. Neraz ich hromženie bolo počuť z útrob skladu až na predajňu.

Vrchol všetkého nastal prednedávnom, keď Luciina kolegyňa skončila na PN. Je po operácii, dostala do rany zápal a lekár jej nasadil antibiotiká. Hneď ako vedúca položila telefón, vybuchla zlosťou, že je to od nej obrovská drzosť takto potopiť kolektív a ako má ona teraz skladať dochádzku. Keď sa Lucia ochotne ponúkla, že tie smeny bez problémov potiahne sama, vedúca na ňu iba jedovato sykla: "Ty určite, veď ty by si to tu sama vôbec nezvládla!" Pritom Lucia presne takéto samostatné smeny v minulosti už úspešne odrobila. Nasledovalo tradičné divadlo – vedúca so zástupkyňou sa opäť zatvorili do skladu a zúrivo nadávali na chorú kolegyňu. Žiadne ľudské pochopenie, pritom choroba predsa môže stretnúť každého z nás.

Lucia má dnes zmluvu do 31. júla 2026 a je pevne rozhodnutá, že v tomto toxickom prostredí nezostane ani o deň dlhšie. Má obrovské šťastie, že rodina stojí pevne pri nej a plne ju podporuje. Lucia však rieši ťažkú dilemu: kedy a ako to v práci oznámiť?

Dilema: Kedy povedať pravdu toxickému šéfovi?

Zo zákona Lucia nemá povinnosť vopred oznamovať, že zmluvu na dobu určitú nepredĺži. Vedenie predajne s ňou navyše doteraz otvorene neprebralo, čo bude od augusta. Na jednej strane pre ňu ako pre jedinú neobjednali nové pracovné oblečenie, na druhej strane sa jej už pýtali, či by mohla vziať smenu prvého augusta. Komunikácia tam skrátka neexistuje. Ak sa Lucia pokúšala pýtať, vždy ju odbili. Má preto oprávnený strach, že ak to oznámi príliš skoro, vedúca jej zo zvyšných týždňov urobí hotové peklo. Premýšľa preto, že nepovie nič a oznámi to až priamo pri podpise.

Za posledných päť rokov sa na tejto predajni vystriedalo obrovské množstvo ľudí. Vyššiemu vedeniu firmy je to však zjavne jedno – predajňa funguje, obraty sú dobré a fluktuácia zamestnancov ich netrápi. Vedúca tak má na svoje správanie tichý súhlas zhora.

Čo je teda v takejto situácii správne?

Z právneho aj strategického hľadiska Lucia nemusí hrať hru na prehnanú lojalitu. Najbezpečnejšie je oznámiť odchod približne v polovici júla. Je to dostatočne férový čas kvôli plánovaniu augustových smien, no zároveň dosť neskoro na to, aby šéfka stihla rozvinúť dlhodobú vlnu pomsty. Ak by však tlak v júli rástol, Lucia má plné právo mlčať a oznámiť to až 30. júla.

Prečo je na niektorých pracoviskách otvorená komunikácia nemožná?

Komunikácia na rovinu totiž vyžaduje dve veci: bezpečné prostredie a emocionálnu zrelosť oboch strán. Na Luciinom pracovisku tieto podmienky chýbajú z troch zásadných dôvodov:

• Asymetria moci a manažérske zlyhanie: Vedúca so zástupkyňou používajú toxické praktiky (ohováranie, posmešky, ignorovanie faktov). Úprimný rozhovor by pre ne znamenal priznať vlastné zlyhanie, čo ich ego nedovolí.
• Projekcia vlastnej neistoty: Mladé, šikovné dievčatá, ktoré zákazníci chvália, predstavujú pre vedúcu skrytú hrozbu. Svoju vlastnú profesionálnu či osobnú neistotu si preto kompenzuje mocenským nátlakom.
• Systémový nezáujem: Pokiaľ firmu zaujímajú len čísla, otvorená kritika zo strany zamestnanca nič nezmení. Iba by ublížila tomu, kto ju vysloví.

Ako zvládnuť odchod: Manuál pre Luciu

Keď príde moment oznámenia, Luciina komunikácia musí byť stručná, neutrálna a nepriestrelná. Žiadne emócie, žiadne obviňovanie. Toxickí ľudia totiž využijú každú prejavenú emóciu proti vám.

Ak vedúca prinesie novú zmluvu na podpis príliš skoro, stačí pokojne povedať: "V poriadku, beriem si ju domov na prečítanie a vyjadrím sa neskôr." Následne v správny čas na rovinu, alebo keď ju dostane pár dní pred podpisom už si ju nemusí prať domov a povie: "Túto zmluvu nepodpíšem. Moje pôsobenie tu skončí k 31. júlu, tak ako hovorí moja súčasná zmluva."

Ak príde útočná otázka "Prečo?", netreba nič vysvetľovať: "Je to moje osobné rozhodnutie. Od augusta sa posúvam iným smerom."

Krátka, holá veta bez zbytočných zdvorilostných príkras signalizuje, že je pevne rozhodnutá a debata je uzavretá. Šéfka nemá na čo zaútočiť. Ak začne útoky typu "Si nevďačná" alebo "Kolegyňa je chorá a ty nás v tom necháš", Lucia si musí v duchu spomenúť na všetky tie reči v sklade. Voči tomuto kolektívu nemá žiadny morálny dlh. Stačí odpovedať: "Mrzí ma to, ale moje rozhodnutie je definitívne."

Ako prežiť zvyšné dni?

Keď sa zatvoria do skladu, Lucia si musí v duchu ako mantru opakovať: "Už len pár týždňov a toto prostredie opustím. Ich správanie nehovorí nič o mojej hodnote, ale o ich vlastnej úbohosti."Pracovať aj naďalej stopercentne.Netreba im dať do rúk žiadnu zbraň v podobe porušenia pracovnej disciplíny.Ak by šikana po oznámení prerástla do neúnosných rozmerov a spôsobovala úzkosti či paralyzujúci strach, návšteva lekára a odchod na legitímnu PN do konca trvania zmluvy je úplne v poriadku a plne zaslúžená možnosť obrany.

Lucia má pred sebou skvelú budúcnosť. Je šikovná, zákazníci ju majú radi a táto prvá, hoci negatívna skúsenosť ju naučila, ako vyzerá toxické pracovisko. Vďaka tomu si nabudúce dokáže vybrať oveľa lepšie miesto, kde si jej prácu a otvorenosť budú skutočne vážiť.

Ak aj vy prežívate dusnú atmosféru na pracovisku, čelíte nespravodlivosti, pasívnej agresii alebo nosíte v sebe strach z toho, že sa postavíte sami za seba a svoje hranice, v Tichom hlase nájdete bezpečné miesto. Ponúkam vám priestor, kde môžete nahlas a bezpečne premýšľať o svojich krokoch bez strachu, že vás niekto odpíše alebo odsúdi. Som tu pre vás, aby som vás s úctou a v úplnom pokoji vypočula.