Nie všetko zažité je správne: Prečo by sme nemali veriť spoločenským mýtom

"Nebojte sa robiť veci inak ako všetci ostatní. Možno budete pre okolie za čudáka, ale budete sami sebou a spokojní." — Barbora, Tichý hlas

Ani neviem, kde začať, pretože okolo nás je toho tak veľa, s čím sa proste nedá súhlasiť. Celé generácie sa riadime vetami, ktoré berieme ako svätú pravdu, pritom nám v živote len komplikujú vzťahy a berú slobodu.

Hneď prvé takéto klišé je, že "protiklady sa priťahujú". Netvrdím, že to tak niekedy nemôže byť, ale koľko poznáte párov, kde to naozaj funguje a v šťastí spolu vydržia celé roky? Sama som mala dva vzťahy, kde sme mali úplne iné predstavy o živote a o trávení voľného času. Oba stroskotali. Dnes si pripadám, že žijem so svojím dvojčaťom. Nemáme žiadne dohady o dovolenke ani o tom, ako strávime spoločný čas. Sme na rovnakej vlne a je to neskutočná úľava.

Ďalší mýtus hovorí, že "šťastné páry sa nehádajú". To je samozrejme obrovská hlúposť. Rozdiel medzi šťastným a nešťastným vzťahom nie je v počte hádok, ale v tom, akým spôsobom ich ľudia dokážu riešiť.

S tým súvisí aj vyhlásenie, ktoré je pre mňa trochu úsmevné: "ak ma miluje, vie, čo chcem". Ja vtedy rada hovorím, že nikto predsa nemá doma vešteckú guľu a nikto z nás nevie čítať myšlienky. Viem, že veľa žien takto funguje. Partnerovi iba naznačujú a vedia to dotiahnuť do takej dokonalosti, že keď sa muž úprimne opýta: "Pochopil som správne, chceš, aby som ťa vzal do kina?", žena zostane zaskočená. Povie: "No nie, ani nie," a potom odchádza sklamaná. V mojom veku už nestrácam čas nejakým naznačovaním. Proste na rovinu poviem, čo chcem, a je to super. Žiadne sklamania sa nekonajú.

Mnoho ľudí verí, že "dieťa zachráni krízu vo vzťahu". Tak to naozaj nie. Prosím vás, naozaj si niekoľkokrát premyslite, či si v kríze necháte urobiť dieťa. S bábätkom prichádzajú obrovské starosti a ak ste mali problém doteraz, príchodom dieťaťa sa len prehĺbi. Samozrejme, nič v živote nie je na sto percent, ale táto pravdepodobnosť je obrovská.

Ubližovanie zabalené do "výchovy"

Veľmi ma poburuje, keď ešte aj v 21. storočí niekto povie, že "dieťa potrebuje občas dostať výchovnú". Nesúhlasím s tým a nikdy nebudem. Dieťa nepotrebuje bitku. Potrebuje lásku, pozornosť a jasné pravidlá. Je veľmi jednoduché mu jednu plesknúť, keď niečo vyparáti. Ale keď si s ním namiesto toho sadnete a s láskou mu vysvetlíte, že voda sa na koberec neleje, pretože bude mokrý, budeme mať mokré ponožky a bude nás to chladiť, pochopí to oveľa skôr. Keď dostane bitku, často ani nevie prečo.

Áno, súhlasím, že dieťa neposlúchne vždy na prvé vysvetlenie. Ale ani po prvom zadku to predsa nefunguje. Tam navyše hrozí, že to dieťa začne robiť natruc, alebo len preto, aby na seba upútalo pozornosť. Fyzické tresty skrátka zvyšujú agresivitu detí a v neskoršom veku poškodzujú ich sebavedomie a vzťahy.

A čo tá slávna rada, že "nechať dieťa vyplakať posilňuje pľúca"? Neposilňuje. Akurát to zaplavuje jeho malý mozog obrovským stresom. Dieťa v žiadnom prípade neprestane plakať preto, že sa upokojilo. Prestane preto, lebo pochopilo, že pomoc nepríde. Je to už dávnejšie, čo médiami prebehla správa o odobratom dieťati z rodiny, ktoré už vôbec nevedelo plakať. Nedostávalo sa mu žiadnej pozornosti, tak zostalo úplne apatické a už nijak nedávalo najavo svoje emócie.

Strach zo sklamania

Ďalším veľkým mýtom je "nechváliť deti, lebo budú pyšné". Neustála kritika ničomu neprospeje. Dieťa sa kvôli nej nezačne viac snažiť, práve naopak. Stratí akýkoľvek záujem niečo robiť alebo tvoriť. Povie si, načo by sa snažilo, keď aj tak zasa príde pohroma. Samy dobre vieme, aké to je, keď vás v práci kritizuje šéf alebo doma partner. Čo vám vtedy ide hlavou? Že sa môžem na to akurát tak vykašľať, nech si to robí sám, keď je taký múdry. Naopak, oprávnená pochvala dokáže zázraky.

Predstavte si, že dieťa nosí štvorky z matematiky. Vy sa s ním poctivo učíte a z ďalšej písomky donesie trojku. Čo urobí mnoho rodičov? Povedia: "Ako si mohol, veď si to vedel!" Ani si neviete predstaviť, čo robí s malou dušou strach z toho, že zasa sklamala. Čo keby ste namiesto toho skúsili povedať: "Waw, paráda, oplatilo sa! Super, strávili sme spolu čas a stálo to za to. Neboj, nabudúce ti zasa pomôžem a možno to opäť vylepšíme." Hneď je to lepšie. Verte či neverte, dieťa takto získa oveľa viac sebavedomia a podvedome vám bude chcieť urobiť radosť, lebo vie, že ho pochválite. Deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Potrebujú rodičov autentických, ktorí robia chyby, no vedia sa za ne ospravedlniť a komunikujú emociálne.

Pasca prvého dojmu

Že "prvý dojem nikdy neklame"? Och, aké nepravdivé. Často sa stáva, že je nám niekto hneď sympatický a niekto nie. Podvedome v sympatickom človeku automaticky vidíme úspešného lídra. Pokojne však môžeme stretnúť úspešného manažéra, ktorý vo voľnom čase repasuje autá, stretneme ho ufúľaného a čierneho od oleja a pomyslíme si: "Ach, chudera žena, že má doma takého šmudlu."

To je to naše večné škatuľkovanie ľudí. A čo je najhoršie, veľmi ľahko sa necháme ovplyvniť názorom iných. Prídete do novej firmy a hneď sa nájde nejaká dobrá duša, ktorá vás začne zasväcovať do toho, kto je aký, s kým sa baviť a s kým rozhodne nie. Pozor na to, nedajte sa tým ovplyvniť. Kvôli predsudkom iných vám môže uniknúť niekto, kto je vašou spriaznenou dušou, a môžete prísť o priateľstvo do konca života.

Chcem vás len poprosiť, aby ste neverili všetkému, čo sa v spoločnosti považuje za jedinú pravdu. Buďte zvedaví, čítajte a robte si svoj vlastný názor. A hlavne sa nebojte robiť veci inak, ako ich robia všetci ostatní. Možno budete pre okolie za čudáka, ale budete sami sebou a hlavne – budete spokojní.

Ak aj vy vo svojom živote narážate na mýty a pravidlá, ktoré vám nesedia, ak cítite tlak okolia, že by ste mali žiť alebo vychovávať inak, v Tichom hlase som tu pre vás. Ponúkam vám bezpečný prístav bez škatuľkovania a posudzovania. Budem vás potichu a s plným rešpektom počúvať, nech už je vaša osobná pravda akákoľvek.