Nikdy nie je neskoro začať: Prečo je pád lepší ako státie na mieste

"Stagnácia je v skutočnosti oveľa drahšia ako neúspech, pretože za ňu platíme časom, ktorý sa už nikdy nevráti." — Neznámy autor

Ľudský mozog má obrovskú schopnosť učiť sa a rásť po celý život. Aký je však ten skutočný dôvod, ktorý nám bráni urobiť v živote zmenu? Je to náš strach, vek, tlak okolia, alebo len staré neúspechy?

Keď sa povie, že na zmenu je už neskoro, rada spomínam na Anežku Kašpárkovú. Táto neuveriteľná babička z moravskej dedinky Louka sa stala celosvetovým fenoménom. Celý život pracovala ťažko v poľnohospodárstve. Keď odišla do dôchodku, rozhodla sa prebrať remeslo po miestnej maliarke. Až vo svojom pokročilom veku začala ručne zdobiť domy a miestnu kaplnku nádhernými modrými folklórnymi kvetmi. A maľovala až do svojej smrti v deväťdesiatich rokoch. Fotky jej práce obleteli svetové médiá a stala sa inšpiráciou pre umelcov po celom svete.

Ďalším príkladom je Jan Amos Komenský. Hoci bol aktívny celý život, kvôli náboženskému prenasledovaniu prišiel o rodinu, knižnicu a musel utiecť z domova. Svoje najrevolučnejšie pedagogické diela, ktoré doslova prepísali dejiny svetového školstva, písal a formoval ako senior v exile. Ukázal nám, že nikdy nie je neskoro začať odznova, aj keď človek stratí úplne všetko.

Pasca zdanlivého bezpečia

Tak ako vždy v mojom živote fungujú náhody, dostala sa mi raz do rúk knižka o strachu. Jej názov si už presne nepamätám a nepamätám si ani text, ale hlboko vo mne utkvel jeden obrázok. Popisoval, že v živote máme vždy dve možnosti.

Prvá možnosť je, že neurobíme nič a zostaneme stáť na mieste. Sme síce v zdanlivom bezpečí, ale postupne prichádza obrovská frustrácia, pretože sa nikam neposúvame a život okolo nás skrátka uteká. Myslíme si, že neurobiť nič znamená neriskovať. Prešľapujeme na mieste, dookola analyzujeme čierne scenáre a míňame obrovské množstvo mentálnej energie na samotný strach. Lenže "stagnácia je v skutočnosti oveľa drahšia ako neúspech", pretože za ňu platíme časom, ktorý sa už nikdy nevráti.

Druhá možnosť je urobiť ten prvý krok. Áno, riskujeme tým pád. Ale pád nie je konečná stanica. Je to len skúsenosť, z ktorej sa človek poučí, získa novú silu, znova sa vyškriabe hore a na druhej strane priepasti stojí oveľa silnejší, múdrejší a slobodnejší. A pozor, nemusíme tú priepasť hneď preskočiť jedným obrovským skokom. Naozaj stačí spraviť len ten prvý malý krok a nastúpiť na novú cestu. Našu vlastnú cestu oslobodenia.

Prečo je teda pád lepší ako večné státie na mieste? Keď človek spadne a znova sa vyškriabe hore, zistí dôležitú vec – že nie je zo skla a prežije aj neúspech. Práve toto vedomie človeku dodá obrovskú odvahu do života. Strach z priepasti zrazu zmizne, lebo už presne vie, ako sa lezie hore. A je zaujímavé, že keď sa vám podarí prekonať strach prvýkrát, potom už je to zakaždým o niečo ľahšie.

"Som na to už stará..."

Býva mi smutno, keď vidím, ako sa ľudia predčasne vzdávajú svojich snov a zostávajú tam, kde to už dávno nefunguje. Naposledy som sa rozprávala s mladou ženou, mala niečo okolo 45 rokov. Už pár rokov pracuje v terajšom zamestnaní a posledný rok je v ňom veľmi nespokojná. Vraví mi, že by najradšej zmenila prácu. Tak sa jej pýtam, či už pozerá po voľných miestach. Pozrela sa na mňa presne tým spôsobom, ako sa ľudia pozerajú, keď si myslia, že ste sa úplne zbláznili.

Myslela som si, že má prirodzený strach, ale ona mi odpovedala, že si pripadá stará. V tej chvíli sa ten pohľad otočil a ja som hľadela na ňu. Bežalo mi hlavou, ako si niekto v takomto veku môže naozaj myslieť, že je starý? Veď má pred sebou ešte dvadsať rokov do dôchodku. Ako toto môže dopadnúť, keď je už teraz nešťastná?

Ono je to ale v skutočnosti len prezlečený strach. To je presne to prešľapovanie pred priepasťou. Pre náš mozog je oveľa jednoduchšie povedať: "Som stará," a upokojiť ho, aby radšej nič nevymýšľal. Vlastne sa celá situácia v hlave uzavrie ako neriešiteľná a človek nemusí robiť nič. Nemusí čeliť strachu z odmietnutia na pohovoroch, nemusí písať životopis a nemusí riskovať, že v novej práci spadne a bude sa musieť znova vyškriabať hore. Zostáva na mieste, hoci ju to vnútorne ničí.

Ako to dopadne, ak človek neurobí vôbec nič? Keď niekto chodí roky do práce s odporom, postupne stráca tú iskru v očiach. Táto frustrácia sa potom úplne prirodzene prelieva domov, do vzťahov, k partnerovi či k deťom. A navyše to veľmi často vedie k vážnym zdravotným ťažkostiam. Chronická nespokojnosť a neustály stres z práce sú hlavným spúšťačom psychosomatických chorôb. Telo nakoniec povie svoje jasné "dosť" namiesto unavenej hlavy.

Nikdy v živote nebude ideálny čas na zmenu. Ale ak budete poslušne čakať, kým váš strach úplne pominie, nezačnete nikdy.

Ak vo svojom živote práve stojíte pred priepasťou, túžite po zmene, no ochromuje vás strach alebo pocit, že na nový začiatok je už neskoro, v Tichom hlase nájdete svoj bezpečný prístav. Ponúkam vám miesto, kde nemusíte svoje obavy pred nikým obhajovať ani vysvetľovať. Som tu pre vás ako niekto, kto vás potichu a s plným prijatím vypočuje, kedykoľvek budete pripravení hovoriť o tom, čo vás brzdí. V Tichom hlase nájdete ucho, ktoré počúva, a hlas, ktorý sprevádza – aby ste na ten prvý, najťažší krok už viac nemuseli byť sami.