Podľa koho pravidiel žijete svoj život?

"Nikdy sa nevzdávaj svojho snu len preto, že by jeho dosiahnutie vyžadovalo veľa času. Čas prejde tak či tak."
— Earl Nightingale

Aký je život úžasný, keď sme deťmi. Teda, aby som bola presná, pre tých šťastných 75 až 80 % detí, ktoré vyrastajú v dobrom prostredí. Žiaľ, viac ako pätina detí žije v nevyhovujúcich podmienkach – od zlého bývania až po psychické či fyzické týranie.

Pokiaľ však máme to šťastie a sme deťmi, ktoré ešte neovplyvnil vonkajší svet, nemáme obavy ani strach. Chceme len objavovať a skúmať život. Rodičia nás milujú, chcú pre nás to najlepšie, a tak nás usmerňujú. Samozrejme, pravidlá a systém sú v živote dôležité. Stretávame sa s nimi v každej domácnosti, škole, práci, v športovom klube či v štáte. Každé dieťa potrebuje základné mantinely, aby sa v budúcom živote nestratilo.

Potom sú tu však tie "rady". Jemné popostrčenia, čo by sme mali robiť a ako by sme to mali robiť. A presne v tomto bode sa pomaly, ale isto, začína strácať naša jedinečná osobnosť.

Prečo máme potrebu neustále radiť?

Vyrástli sme v tom? Sme s tou našou vlastnou verziou pravdy natoľko vžití, že akýkoľvek iný pohľad ohrozuje našu vlastnú istotu? Alebo si podvedome myslíme, že sme múdrejší než tí druhí? Je za tým túžba po kontrole, alebo len kŕmenie vlastného ega?

Počuť, že si niekto myslí niečo úplne iné ako vy, býva ťažké. Osobne by som pravdu rozdelila na dve kategórie. Prvá pravda je fakt – napríklad to, aký je dnes deň v týždni. To je nespochybniteľné.

Ale potom je tu tá druhá pravda. Naša osobná. To, ako vnímame svet, aké hodnoty vyznávame a ako nás ovplyvnilo prostredie, rodina, partner či kolegovia v práci.

Vojna o smradošku

Nedávno som si vypočula rozhovor dvoch žien o kvete aksamietnica (ktorému u nás hovoríme smradoška).

Prvá pani mala svoju pravdu: kvet odháňa komáre a nežiaduci hmyz, takže by ho mal mať doma úplne každý. Druhá oponovala svojou pravdou: tá kvetina smrdí a vôbec nie je pekná. Ich debata zašla tak ďaleko, že sa nakoniec rozišli v zlom a každá kráčala opačným smerom.

Pritom by úplne stačilo, keby sa navzájom počúvali a rešpektovali svoju odlišnosť. V rozhovore dokonca zaznelo: "Ale veď predsa každý ju má, každý vie, že je dobrá a pekná!" Druhá pani už len dookola opakovala: "Ale mne sa nepáči, ja ju nechcem." Tá prvá to však odmietala prijať.

Podobných situácií zažívam denne desiatky. Ľudia sa silou-mocou snažia presvedčiť druhých o svojej pravde.

Podľa koho pravidiel žijeme?

Koľko ľudí sa kvôli tlaku okolia vzdalo svojich snov? Dieťa túži ísť na strednú umeleckú školu a od rodičov si vypočuje: "Čo blázniš? Umelec ťa neuživí. Učíš sa dobre, s tvojou hlavou pôjdeš pekne na gymnázium a potom si rozmyslíš, čo ďalej." Alebo: "Čo sú to za nápady? Veď je to úplná hlúposť."

Podľa koho je to hlúposť? Kto má právo rozhodovať o tom, čo je pre iného dobré a čo zlé? Akým právom berieme druhým ich sny a zasypávame ich radami? Bojíme sa snáď žiť svoj vlastný život, a preto tak vehementne hovoríme druhým, ako majú žiť ten svoj?

Vziať niekomu sen dobre mienenou radou je trestuhodné. Niekedy totiž človek nepotrebuje počuť, že jeho sen je nereálny, alebo že by mal robiť niečo praktickejšie. Potrebuje len niekoho, kto ho vypočuje. Kto prijme jeho nadšenie, hoci by išlo o ten najbláznivejší plán na svete.

Ak nosíte vo vnútri sen, o ktorom sa bojíte hovoriť pred svojím hlučným okolím, som tu pre vás. V Tichom hlase vaše sny nikto nebude spochybňovať, analyzovať ani prerábať na svoj obraz. Budem vás jednoducho počúvať – s rešpektom k vašej vlastnej, jedinečnej pravde.