Rozdiel medzi počutím a načúvaním: Prečo sa vo vzťahoch nepočujeme?

"Väčšina ľudí nepočúva preto, aby porozumela, ale preto, aby odpovedala."
— Stephen Covey

Ako veľmi často počujem medzi ľuďmi v rozhovoroch vety: "Už si mi to niekoľkokrát povedal, prečo sa stále opakuješ?" Nuž, prečo? Pretože často iba počujeme niečo, čo si vzápätí vysvetlíme po svojom. Každý z nás má v sebe svoje boľavé miesto. A keď sa naň pritlačí, akoby nám úplne zatemnilo zdravé uvažovanie.

Predstavte si jednoduchý príklad z každodenného života: "Mohla by si si tú bundu vešať na ten prvý vešiak?"

V lepšom prípade to skončí odpoveďou: "Jasné, nie je problém, veď je to jedno." Obaja sú spokojní. V horšom prípade však žene prebleskne hlavou: "Ach, to je hrozné. Ani bundu si nemôžem zavesiť podľa seba, všetko musí byť podľa neho." Začne sa dohadovať: "A čo je na tom zlé, že ju mám tam, kde ju mám? Prečo ti to vadí?"

Jemu zasa víri v hlave: "Tak ja som jej chcel dobre, prvý vešiak je pohodlnejší, ide naň teplo z radiátora..." Odrazu je frustrovaný jej domnelou nevďačnosťou a vyštekne: "Veď som ti chcel len dobre!"

A už to začína. Každý si ide svoju vlastnú pravdu. On hovorí o tom, ako to myslel dobre, ale ona to už nevníma. Má v hlave svoj prvý pocit – že ju chce partner riadiť. Už nepočuje nič. A on zasa vníma iba jej nevďak. Pritom pravda pod povrchom býva úplne jednoduchá. Možno musela ako dieťa poslúchať na slovo, a tak pri každej zmienke, aby niečo urobila, podvedome vidí útok. Má pocit, že sa jej staré príkazy dejú znovu.

Ako z toho von?

Je to naozaj tenká hranica, ako sa z toho nezblázniť. Dôležité je poznať svoje citlivé miesta a vedieť, že partner vám nechce vedome ublížiť. Ale aj druhá strana musí vycítiť, kedy prestať tlačiť na pílu. V takýchto chvíľach je nesmierne oslobodzujúce zhlboka sa nadýchnuť, vykašľať sa na svoju hrdosť či samoľúbosť a v kľude sa opýtať: "Ako to myslíš? Prečo mi ponúkaš možnosť vešať si bundu inde?"

Keď v tom ešte nie sú vybičované emócie, zrazu môžete počuť niečo nádherné: "Pretože ťa ľúbim a chcem, aby si mala ráno, keď je zima, bundu vyhriatu a ľahko dostupnú."

Koľkokrát sa vám stalo, že ste niečo povedali v dobrom a šokovala vás prudká reakcia druhej strany? Skúste to nabudúce stopnúť skôr, ako to prerastie do hádky. Niekedy stačí usmiať sa a povedať: "Ach, asi sme si nerozumeli. Ak môžem, skúsim ti to povedať inak." Keď už viete, že ste narazili na partnerovo boľavé miesto, preformulujte to. Niekedy sa to už, žiaľ, v tej chvíli zastaviť nedá – v hlave toho druhého je už len pocit ublíženia.

Môžete sa tiež opýtať: "Ako chápeš to, čo som práve povedala?" A ak druhá strana predsa len začne štartovať, pomáha veta: "Vidím, že ťa to nahnevalo. Skúsme si dať pár minút pauzu."

Keď rady stavajú múry

Často počúvam: "Ja už mu nič nepoviem, on ma aj tak nechápe." Je to veľmi smutné, keď máte vedľa seba niekoho, kto nie je ochotný počuť vaše názory a pocity. Alebo z druhej strany: "Ona sa mi stále sťažuje na prácu. Už som jej dal toľko rád a nič nezmenila!"

Lenže ľudia často vôbec nechcú radu. Chcú len to, aby ich niekto skutočne počul.

Prečo majú dvaja milujúci ľudia taký problém v komunikácii? Možno práve preto, že sa milujú a chcú pre toho druhého to najlepšie. Chcú poradiť, popostrčiť. Ale je to naozaj to najlepšie? Nie je lepšie len si toho druhého vypočuť a rešpektovať jeho pocity? Koľkí z vás sa už partnerovi radšej ani nezdôveria zo strachu: "Ach, zasa mi bude len radiť," alebo "Zasa bude prevracať očami nad mojimi pocitmi." To, ako vidíme svet my, je náš pohľad. Pre nás je to ten najlepší hnací motor, ale pre druhého to môže byť presne naopak.

Každý robí to najlepšie, čo vie

Mne osobne veľmi pomohlo zistenie, že každý z nás robí v danom momente to najlepšie, čo vie. Keď sa mi niečo nepáči, často si to v duchu opakujem: "On robí len to najlepšie, čo vie. Nechce mi vedome ublížiť."

To, samozrejme, neznamená, že s tým máme bezhlavo súhlasiť a ostať ticho. Avšak s týmto vedomím sa nám reaguje oveľa jednoduchšie, s menším nánosom emócií. Stačí potom povedať: "Rozumiem, že mi chceš pomôcť a že to so mnou myslíš dobre. Mne by však teraz najviac pomohlo, keby si ma len objal a nedával mi rady. Ešte nie som pripravená s tým bojovať, potrebujem jednoducho viac času."

Ak vo vašom vzťahu narážate na stenu nedorozumení, ak máte pocit, že vás partner len počuje, ale skutočne nepočúva, alebo ak sa už bojíte hovoriť o svojich pocitoch zo strachu pred ďalšou radou, Tichý hlas je tu pre vás. Ponúkam vám priestor, kde nemusíte hľadať správne slová ani sa báť, že narazíte na nepochopenie. Budem vás počúvať s plným rešpektom k vašim pocitom – bez prerušovania, bez hodnotenia a bez nevyžiadaných rád.