Som obklopená ľuďmi, a predsa sama: Prečo silní ľudia nemôžu „nehrať formu“?

"Najsilnejší ľudia sú tí, ktorí dokážu plakať za zatvorenými dverami a bojovať bitky, o ktorých nikto nevie." — Neznámy autor

Dnes by som vám chcela vyrozprávať príbeh pani Boženy. Božena je navonok veľmi úspešný človek. Má skvelú prácu, a priateľov na sociálnych sieťach. No realita je taká, že každý večer sedí doma sama a nemá nikoho, komu by mohla len tak zavolať bez toho, aby musela "hrať formu".

Hrať formu pre ňu znamená pretvarovať sa. Skrývať svoje ozajstné pocity, nepriznať pred svetom strach, smútok alebo chvíľkovú slabosť. Božena má pritom niekoľko kamarátok, o ktorých si dlho myslela, že sú to jej ozajstné priateľky. Lenže kedykoľvek sa pred nimi otvorila a úprimne priznala, že si s niečím nevie rady alebo má z niečoho strach, odbili ju len rýchlym mávnutím ruky: "Ale prosím ťa, že to hovoríš práve ty..." alebo "Čo ty z toho zasa narobíš?"

Pritom Božena takmer denne trpezlivo počúva ich vlastné náreky o tom, ako to majú ťažké doma s matkou, s priateľom alebo kto im zasa ublížil v práci. Keď však ona sama raz za čas potrebuje podporu a vypočutie, nedostáva sa jej nič. Cíti sa z toho frustrovaná, sklamaná a hlboko nepochopená. Už ju nebaví neustále hrať formu. Túži ísť von, medzi ľudí, kde bude vládnuť rešpekt a rovnováha. Kde nebude musieť len neustále dávať, ale konečne aj niečo dostane. Pochopenie, že aj ona môže cítiť strach, že nemusí byť so všetkým stopercentne spokojná a kde skrátka bude môcť byť sama sebou.

Prečo nám okolie nedovolí ukázať slabosť?

Prečo je to tak? Prečo keď okolie vidí silného jedinca, tak rázne odmieta tolerovať jeho slabosti?

Odpoveď je vcelku jednoduchá, hoci smutná. Ľudia netolerujú slabosť u silného človeka preto, lebo to vážne nabúrava ich vlastný pocit bezpečia a istoty. Podvedome si totiž do silných osobností premietajú svoje vlastné túžby po ochrane a stabilite. Vnímajú vás ako pevné oporné body. Keď potom ukážete slabosť, okolie nedostane strach o vás, ale samo o seba. V ich hlave sa spustí podvedomá reakcia v zmysle: "Ak to nezvláda ona, kto ma potom zachráni? Čo bude so mnou?" Ich odmietavá reakcia je tak v skutočnosti len prejavom ich vlastnej neistoty.

Ak ste v očiach iných úspešní a silní, ľudia majú tendenciu si vás zidealizovať. Vytvoria si o vás vo svojej mysli čiernobiely obraz neohrozeného hrdinu. Akákoľvek ľudská slabosť, únava alebo obyčajný smútok tento dokonalý obraz narúša. A keďže ľudia neradi menia svoje fixné predstavy, vašu únavu radšej ignorujú, zľahčujú vetami typu: "Ale prosím ťa, veď ty predsa zvládneš všetko," alebo ju dokonca priam odsudzujú.

V očiach priemerných ľudí máte skrátka "všetko" – úspech, prácu aj status. Spoločnosť má odjakživa tendenciu súcitiť len s tými, ktorí sú viditeľne na dne. Pri úspešných ľuďoch majú pocit, že na smútok vlastne nemáte žiadne právo, alebo že vaše problémy sú len banálne "problémy úspešných". Nedokážu si predstaviť, že aj na samotnom vrchole človek zažíva úplne rovnakú emocionálnu prázdnotu ako ktokoľvek iný.

Niekedy v tom dokonca zohráva rolu aj skrytá žiarlivosť na váš úspech a silu. Keď potom ľudia uvidia vaše zaváhanie, namiesto pomoci ucítia zvláštnu príležitosť. Vaša slabosť im prinesie úľavu, pretože si v tej chvíli môžu povedať: "Pozri sa, ani ona nie je taká dokonalá, ako sa na prvý pohľad zdalo." Uvedomte si, prosím, že takáto reakcia okolia nie je vašou chybou. Je to len vizitka ich vlastných limitov. Nemusíte niesť večnú zodpovednosť za to, že pre niekoho fungujete ako nedobytný pilier.

Keď si rolu záchranára berieme so sebou

Ponúka sa jedno z možných riešení – skúsiť zájsť niekam, kde vás vôbec nikto nepozná. Na jogu, na kurz varenia, na cyklovýlet alebo do nejakého turistického spolku. Tam ľudia netušia nič o vašom úspechu ani o vašej silnej pozícii. Tam by ste teoreticky mohli byť úplne sami sebou.

Má to však jeden veľký háčik. Ak ste človek, ktorý má v sebe hlboko zakorenené to, že musí byť neustále silný a zachraňovať situácie, tento vzorec správania si automaticky prenesiete do akéhokoľvek nového prostredia. Aj na kurze varenia alebo na turistike podvedome po chvíli prevezmete kontrolu. Začnete veci organizovať, pomáhať ostatným a opäť skončíte v tej istej roli piliera.

Byť silný je totiž vaša istota. Viete presne, ako v tom chodiť. Byť pasívny alebo niečo nevedieť je pre vás naopak nesmierne nepríjemné. Ak vidíte, že skupina na turistike váha, ktorým smerom ísť, vaše manažérske ja skrátka nedokáže vydržať to napätie a okamžite prevezme velenie. Podvedome totiž veríte tomu, že ľudia vás budú mať radi len vtedy, keď im niečo prinesiete, keď im pomôžete alebo ich niekam potiahnete.

Ako sa naučiť byť amatérom?

Čo sa s tým dá robiť? Vyskúšajte niekoľko malých, ale veľmi dôležitých krokov:

Vyberte si aktivitu, v ktorej ste úplný amatér a neviete o nej absolútne nič. Napríklad, ak neviete maľovať a nepoznáte žiadne techniky, prihláste sa na kurz maľovania. Nemusíte sa tam ničoho obávať – v takomto prostredí vám nikto pozíciu lídra sám od seba neprenechá.

Keď v novej skupine vznikne nejaký problém alebo len ticho, vedome v duchu napočítajte do päť. Nedovoľte si prehovoriť ako prví. Nechajte iniciatívu na niekom inom, aj keby to riešenie malo byť zo začiatku neohrabané. Učte sa tolerovať pocit, že veci skrátka neriadite.

Pri zoznamovaní hneď na začiatku zhoďte masku úprimnou vetou: "Ahojte, som tu preto, lebo v tomto absolútne plávam a dúfam, že mi niekto z vás pomôže, lebo sama to nezvládnem." Týmto krokom okamžite nastavíte očakávania skupiny, že vy rozhodne nie ste ten, kto ich prišiel zachraňovať.

Skúste si cielene precvičovať prosbu o pomoc. Aj keď nejakú drobnosť viete urobiť sami – napríklad viete, ktorým smerom sa vydať na chodníku – opýtajte sa ostatných: "ktorým smerom sa teraz vlastne vyberieme?" Nie je to prejav vašej neschopnosti. Je to krásny sociálny nástroj na budovanie skutočne rovnocenného priateľstva.

Zmena tohto celoživotného nastavenia si vyžaduje čas. Musíte sa nanovo naučiť zažiť ten oslobodzujúci pocit, že máte obrovskú hodnotu aj vtedy, keď pre druhých ľudí vôbec nič nerobíte. A keď skrátka nie ste tí najsilnejší v miestnosti.

Ak aj vy vo svojom živote nosíte masku silného človeka, z ktorej ste už unavení, a vo vašom okolí chýba niekto, pred kým by ste mohli odložiť svoju silu a priznať strach, v Tichom hlase nájdete bezpečné miesto. Ponúkam vám priestor, kde nemusíte nič organizovať, obhajovať ani nikoho zachraňovať. Som tu pre vás, aby som vás s úctou vypočula, kedykoľvek budete potrebovať len tak v tichu a bezpečí vypustiť paru a byť skrátka sami sebou.