Vzťahy ako kocky puzzle: Prečo sa uspokojíme s omrvinkami lásky?

"Nikdy nebuďte pre niekoho prioritou, ak ste preňho len jednou z možností."
— Maya Angelou

Je v dnešnej dobe naozaj také ťažké nájsť toho pravého partnera? Z každej strany počúvam, ako sa muži sťažujú na ženy a, samozrejme, aj naopak. Bolo to v minulosti iné? Áno, bolo. Nevravím, že lepšie alebo horšie, ale rozhodne iné.

V minulosti svet ani ľudia neboli takí nároční. Ženy bývali doma, takže sa neriešilo, kto uprace. Muž chodil do práce a živil rodinu. Okolo bolo veľa detí a nebol čas premýšľať, či by to mohlo fungovať inak. Žena bola ekonomicky plne odkázaná na muža, rozvedení ľudia boli na okraji spoločnosti a existovala silná výchova k obete: "Nemiluješ ho? Veď si zvykneš. Všetci sme si zvykli."

Ľudia vtedy od partnerstva nečakali dokonalé romantické splynutie, najlepšieho priateľa a vášnivého milenca v jednej osobe. Ak muž zabezpečil rodinu a nebol agresívny, manželstvo sa považovalo za úspešné. Mnohí brali chlad a hádky ako prirodzenú súčasť života, nie ako dôvod na rozchod. Znamená to, že boli šťastnejší? Neboli. Žili skryté utrpenie v nefunkčných vzťahoch bez lásky. Zostávali spolu len kvôli deťom alebo zo strachu pred hanbou. Domáce násilie či alkoholizmus sa vnímali ako "súkromná vec rodiny" a obete nemali kam odísť.

Pasca 80 percent a pálenie mostov

Dnes máme slobodu a oveľa väčšiu šancu na skutočnú lásku, no paradoxne aj väčšie riziko sklamania. Na jednej strane sa vzťahov vzdávame príliš ľahko. Pre krátke pobláznenie nadobudneme pocit, že inde dostaneme viac. Realita je však taká, že žiaden partner nám nedá 100 % toho, čo potrebujeme. Ideálny partner nám dáva možno 80 %.

Problém nastane, keď u niekoho iného – u kolegu či suseda – zbadáme tých chýbajúcich 10 či 15 %. Zaslepí nás to a spálime za sebou mosty. Koľkokrát som už počula vety: "Už som mal toho najlepšieho partnera, takého už nenájdem." Vždy, keď to počujem, je mi smutno. Pritom by vo väčšine prípadov stačilo tomu druhému otvorene povedať, čo nám chýba. Povedať: "Bola by som šťastnejšia, keby si raz za mesiac umyl riad, cítila by som sa milovanejšia." Alebo: "Keď nabudúce nachystám raňajky, potešilo by ma, keby si ma pochválila." Spraviť pre partnera maličkosť je to najmenej, len to musíme vedieť. Je zvláštne, koľko ľudí očakáva, že to tomu druhému napadne samo.

A potom je tu druhá strana – život v nefunkčnom vzťahu, kde vládne manipulácia, alkohol alebo násilie. Človek si vraví: "On sa zmení, veď ma miluje. Máme deti, nemôžem im vziať rodiča." Je to však pre tie deti naozaj lepšie? Určite nie. Pre dieťa je oveľa lepší jeden milujúci rodič a pocit bezpečia, než za každú cenu udržiavať dvoch nešťastných ľudí pod jednou strechou.

Hlad po láske a plesnivý chlieb

Často sa stáva, že po rozvode alebo rozchode pocítime vytúžený pokoj. Po chvíli nám však začne byť smutno. Človek je tvor spoločenský a deti nám nedokážu nahradiť partnerský vzťah. Začneme nanovo randiť, čo v dospelosti vôbec nie je jednoduché. Niekto už nechce budovať nič vážne, niekto je sebecký a neochotný robiť kompromisy.

Najväčšie nešťastie je, keď sa stretne človek, ktorý túži po hlbokom vzťahu, s niekým, kto si chce len užívať. Ten, kto hľadá lásku, je často taký hladný po citoch, že skočí do čohokoľvek, len aby nebol sám. Začne strácať sám seba, ospravedlňuje partnera, hovorí si: "Má to ťažké, prešiel si zlým obdobím, ale je to dobrý človek. Keď splním všetko, po čom túži, pochopí, že chce byť so mnou." Investujeme do toho mesiace a roky v nádeji, že to už-už príde.

Bohužiaľ, nepríde. Ten, kto nechce budovať vzťah, ho jednoducho budovať nebude. Je škoda mrhať časom tam, kde to nikto neocení. Možno namietnete: "Ale keď sa odmlčím, hneď sa ozve!" Áno, ozve sa. Pretože je to preňho pohodlné. Dostane všetko, čo chce, a jemu stačí hodiť vám občas nejakú drobnosť – jednu správu, jednu lichôtku. A my sme šťastní, že sa to konečne obracia.

Naozaj sa máme tak málo radi, že nám stačí takáto omrvinka?

Je to ako keď dáte hladnému človeku kúsok plesnivého chleba. On si ho celý šťastný očistí a je neskonale vďačný za to, čo dostal. Lenže jeho telu to nakoniec vôbec neprospeje, zostane mu z neho len ťažko a zle. Rovnako je to aj s omrvinkami lásky. Ste šťastní deň či dva a zvyšok týždňa preplačete do vankúša s pocitom viny, že sa málo snažíte.

Kocky, ktoré k sebe nepatria

Nemrhajte svojím časom tam, kde si ho nikto neváži a nedáva vám to, čo potrebujete. Vzťah je ako kocky puzzle. Keď skladáte obraz, občas sa vám zdá, že ste našli tú správnu kocku. Keď sa však pozriete bližšie, zistíte, že úplne nesedí. Tak ju jednoducho dáte bokom a hľadáte ďalej. Môžete sa tváriť, že tá nesprávna kocka do obrázka patrí, môžete ju tam tlačiť silou, ale ak tam nepasuje, raz to aj tak celé povolí.

Ak práve teraz prežívate vzťah, v ktorom sedíte nad tými nesprávnymi kockami puzzle, ak plačete do vankúša a neviete, či máte ostať, alebo odísť, nemusíte na to byť sami. V Tichom hlase som tu pre vás. Nebudem vám hovoriť, čo máte urobiť, ani či máte partnera opustiť. Ponúkam vám bezpečné miesto, kde môžete nahlas vysloviť všetky svoje pochybnosti, svoj hlad po láske aj svoj strach. Budem vás počúvať s úplným prijatím – presne takých, akí ste.