Život jednej čudujky: Prečo sa v dnešnom svete trestá inakosť?

"Dôležité je neprestať sa pýtať. Zvedavost má svoj vlastný dôvod existencie. Nemám žiadny zvláštny talent, som len vášnivo zvedavý."
— Albert Einstein

Často si kladiem otázku, či som sa narodila v správnej dobe a v správnej krajine. Nie, nemám pocit, že by s krajinou bolo niečo zlé – milujem Slovensko aj Česko. Ide skôr o ten obrovský, neustály pocit inakosti.

Každé dieťa sa začne okolo tretieho roku života pýtať: "Prečo?" Toto krásne obdobie zvedavosti trvá približne do piatich rokov. Potom by malo prirodzene prejsť do zložitejších otázok, do pátrania po logike, abstraktných témach či sociálnych vzťahoch. Lenže ja mám pocit, že deti a dospelí ľudia časom hľadať odpovede úplne prestávajú. Prečo je to tak?

Dôvodov je niekoľko. Klasická škola odmeňuje správne odpovede a poslušnosť, nie kladenie otázok. Deti sa rýchlo naučia, že dôležitejšie je vedieť čo a ako urobiť, než pýtať sa prečo. Pridá sa tlak na efektivitu – dospelí v dnešnej uponáhľanej dobe radšej odpovedia: "Lebo som to povedal," alebo: "Nerozmýšľaj a rob!" To v deťoch spoľahlivo ubíja chuť pýtať sa. Okolo puberty zasa začína obrovský tlak rovesníkov, kde vyčnievať z radu kladením otázok je spoločensky riskantné. Deti radšej splynú s davom. Prijímať hotové pokyny je skrátka psychicky menej namáhavé, než neustále kriticky myslieť a hľadať zmysel v každej činnosti.

Naša rodinná čudujka

Už ako dieťaťu mi otec hovorieval: "Ty si taká naša čudujka." A musím priznať, že som z toho doteraz nevyrástla. Čudujem sa stále. Potrebujem veciam rozumieť. Niekedy si pripadám ako z filmu Číslo 5 žije – stále potrebujem informácie a zmysel. Ľudia si niekedy myslia, že som neochotná, čo vôbec nie je pravda. Ja len potrebujem vidieť zmysel v tom, čo robím.

Už v škole som nerozumela, prečo sa musí robiť toľko nezmyselných vecí. Prečo bol jeden učiteľ chápavý a podporujúci, zatiaľ čo iný bol nespravodlivý, mal svojich obľúbencov a zvyšok triedy akoby preňho ani neexistoval? Nechápala som, prečo učiteľka vidí vyrušovať len jedného spolužiaka, hoci vyrušoval niekto iný. Keď som sa vtedy ozvala, že je to nespravodlivé, všetci na mňa vytreštili oči. Odpoveď, ktorú som dostala, ma úplne odrovnala: "Snáď si predsa nemyslíš, že by Kamil vyrušoval, keď má samé jednotky?" Lenže on vyrušoval. Túto logiku doteraz nechápem a stále sa divím.

Tých vecí v detstve bolo veľa: "Nesmieš. Musíš. Nerieš. Rob." Naivne som si myslela, že keď prejdem do dospelosti, veci pochopím a bude to inak. Ale ono je to snáď ešte horšie. Čudujem sa skoro denne.

Stratená v debatách o vzhľade a alkohole

Denne sa stretávam s tým, ako sa rieši, kto má čo oblečené, aké má vlasy, nový účes či nový kúsok oblečenia. Ja viem, asi som divná, ale ja tieto veci vôbec nevidím. Nerozumiem týmto debatám a nechápem, prečo to ľudia tak strašne riešia. Najhoršie je, keď danému človeku do očí povedia: "Wau, vyzeráš super, dobrá voľba!" No len čo ten človek vyjde von dverami, začne sa: "Videli ste to? To je hrozné, vôbec jej to nepasuje. Tie vlasy mala predtým oveľa lepšie."

V tomto sa naozaj strácam. Našťastie ma už do týchto debát kolegyne nezapájajú, keď zistili, že sa vôbec nechytám. Otázky typu: "Všimla si si, čo má tá oblečené? Vôbec jej to nepristane," idú mimo mňa. Naozaj som si nevšimla. Prečo sa o tom ľudia bavia? Nech si predsa každý nosí, čo chce, hlavne, že je mu v tom pohodlne, nie?

Keď sa človek lepšie oblečie alebo bude mať iný účes, urobí to z neho snáď lepšieho človeka? Ja skrátka nevidím to, čo je na povrchu. Svoju pozornosť podvedome zameriavam na vnútro ľudí. Vnímam to, akí skutočne sú. Ako rozprávajú o svojej rodine, o kamarátkach, ako sa správajú k ostatným a ako reagujú. Zaujíma ma ich vnútro, nie ich obal.

Jeden čas v mojom okolí riešili, že si nefarbím vlasy a nemaľujem sa. Tak som sa opýtala: "Prečo by som to mala riešiť?" Vraj sa budem cítiť lepšie. Nechápem, ako by som sa mohla cítiť lepšie, veď ja sa cítim výborne. Alebo: "Budeš vyzerať mladšie a lepšie." Pýtam sa ich: "Vyzerám staro a zle?" Odpoveď je: "No nie, ale..." A takto stále dookola. Akým právom takto zasahujeme druhým do života? Prečo nerešpektujeme, že niekto chce mať obrovské botoxové pery a umelé prsia, a niekto iný sa zasa cíti dobre presne taký, aký je?

Ďalšia vec, ktorej nerozumiem, je alkohol. Kamkoľvek prídem, chcú, aby som pila. Keď poviem, že som zarytý abstinent, pretože som vo svojom okolí videla ľudí, ktorí kvôli alkoholu zomreli alebo si zničili život, príde reakcia: "Netrhaj partiu!" alebo "Neboj, my ťa piť naučíme." A tu je zasa to moje: Prečo?

Keď šéf prinesie vajíčka

Môj posledný zážitok z práce ma opäť pobavil. Majiteľ firmy má doma sliepky a občas donesie vajíčka na predaj. V kancelárii sme sa tak nevinne bavili o tom, koľko má vlastne doma "pipiek". V tom sa otvorili dvere a majiteľ prechádzal cez našu kanceláriu. Tak som ho úplne prirodzene oslovila s otázkou: "Koľko máte doma pipiek?" Odpovedal mi a odišiel.

Len čo sa však zavreli dvere, kolegyne zostali úplne zhrozené: "To sa predsa nerobí!" Nechápem prečo. "Lebo je to majiteľ!" No a čo? Veď je to predsa človek ako my. Prečo sa ho nemôžem normálne opýtať?

Rovnako je to aj pri úlohách v práci. Sú veci, ktoré mi dávajú zmysel hneď. Ale občas sa stane, že dostanete úlohu, ktorá je čistý nezmysel. Potrebujem vedieť prečo. Je vtipné, že aj v dospelosti vtedy počúvam: "Lebo sme povedali," alebo: "Nepremýšľaj a urob to." Mne sa však veľmi ťažko pracuje, keď viem, že to nemá logiku.

Prečo sa vlastne v našej krajine inakosť tak často trestá posmeškami a snahou človeka "napraviť" a prerobiť na svoj obraz? Ja mám svoju inakosť rada. Som úprimne rada, že som taká, aká som. Že som iná.

Ak sa aj vy v dnešnom svete plnom pretvárky, ohovárania a nezmyselných pravidiel cítite ako taká "čudujka" alebo "divný pavúk", chcem vám povedať, že u mňa ste v bezpečí. V Tichom hlase nemusíte hrať žiadne divadlo, nemusíte ladiť s davom ani skrývať svoje skutočné názory. Som tu, aby som s plným rešpektom načúvala vašej jedinečnosti a vašej vlastnej pravde. Bez posudzovania a bez snahy vás neustále vylepšovať.