Zrelé nastavenie mysle: Kde končí posvätné právo na smútok a začína pasívna sebaľútosť?

"Smútok je posvätné miesto, kde duša hojí svoje rany. No nezostávajte v ňom bývať navždy – vaše krídla boli stvorené pre let, nie pre život v ruinách minulosti." — Neznámy autor

V dnešnej dobe sme zo všetkých strán zaplavovaní hlučnými prednáškami o tom, ako si správnym nastavením mysle dokážeme pritiahnuť šťastie. Regály kníhkupectiev a sociálne siete nám neustále opakujú, že ľudia, ktorí myslia pozitívne, sú v živote spokojnejší. Na druhej strane však stojí surová realita. Sú chvíle, kedy sa život človeka otrasie v základoch – či už je to bolestivý rozvod, náhla strata zamestnania, alebo tá najťažšia rana, akou je odchod blízkeho človeka.

Žiadať od človeka v takejto chvíli, aby okamžite zmenil nastavenie hlavy a usmieval sa, je neľudské. Sú rany, ktoré sa nedajú prelepiť lacným citátom o šťastí. A predsa je pravdou, že ľudia, ktorí si dokážu zachovať vieru v dobro, sú nakoniec v živote oveľa spokojnejší. Ako však nájsť tú tenkú, citlivú hranicu medzi posvätným právom na smútok a pasívnym uviaznutím v bezmocnosti?

Skutočné nastavenie mysle nie je o tom, že predstierame, že tma neexistuje. Je o pochopení, že v našom živote je čas na plač a rovnako aj čas na hľadanie novej cesty.

Právo na búrku, no odmietnutie žiť v troskách

Keď prežívame ťažké obdobie, smútok a bolesť sú prirodzené kontrolky našej duše. Ak sme prišli o prácu, v ktorej sme nechali kus srdca, alebo ak sa nám rozpadlo manželstvo, musíme si ten smútok odžiť. Potlačiť ho a nasadiť si umelú masku pozitivity by bola obrovská chyba, ktorá by nás zvnútra len spálila. Potrebujeme čas na to, aby sme si vyplakali oči, pomenovali svoju bolesť a v tichu prijali novú realitu. Toto obdobie prežívania búrky je nedotknuteľné a nikto zvonku nemá právo nás zaň súdiť alebo nám dávať nevyžiadané rady, že už by sme mali byť nad vecou.

No presne v tomto bode prichádza ten najdôležitejší zlom, v ktorom sa láme naša budúcnosť. Je obrovský rozdiel medzi tým, keď bolesť úprimne prežívame, a tým, keď sa v nej rozhodneme navždy usídliť. Večné sťažovanie sa, obviňovanie celého sveta a nekonečná sebaľútosť ešte nikdy nikomu nepomohli. Ak po mesiacoch či rokoch stále len dokola opakujeme, ako veľmi nám bolo ublížené, a zhadzujeme vinu na osud či nespravodlivý život, prestávame sa uzdravovať. Z našej bolesti sa stáva pohodlný zvyk. Uzatvárame sa do pasívnej pozície, ktorá síce prináša známe prostredie, no zároveň nás oberá o zodpovednosť za náš nový začiatok.

Ľudia so zdravým a pozitívnym nastavením mysle nie sú tí, ktorí nikdy neplakali. Sú to tí, ktorí uniesli tlak búrky, prešli celým tým tmavým údolím, no v správnom momente si utreli slzy, vstali od prázdneho stola a rozhodli sa, že nenechajú minulosť, aby napísala scenár pre ich zvyšok života.

Skutočná pozitivita je odvaha znova uvidieť slnko

Mať v poriadku svoju myseľ preto neznamená zakazovať si smútok. Znamená to dať emóciám voľný priebeh, no nedovoliť im, aby sa stali naším trvalým uzavretím. Keď príde ťažká chvíľa, sadnite si s ňou do ticha a povedzte si: "Teraz ma to strašne bolí a mám plné právo necítiť sa dobre. Ale toto nie je môj konečný cieľ. Toto je len emocionálna zastávka, cez ktorú musím prejsť."

Vyliečiť sa z rany a znova nájsť tichú vďačnosť za obyčajné veci si vyžaduje obrovskú vnútornú prácu. Pozitívne nastavenie mysle je v skutočnosti hlboká vnútorná disciplína. Je to rozhodnutie, že hoci mi život dal facku, ja mu tú facku nevrátim tým, že zatrpknem. Každé vedomé odmietnutie nátlaku zvonku a každý malý krok smerom k vlastnej slobode vás učí novú pravdu – že svet sa nezrútil a vy máte stále moc držať kormidlo vo vlastných rukách. Spokojnosť nevzniká absenciou problémov, ale našou schopnosťou postaviť sa po každom páde so vztýčenou hlavou.

Ak aj vy vo svojom živote práve prechádzate obdobím, kedy sa učíte uniesť svoju bolesť, no zároveň hľadáte silu, aby ste nespadli do pasívneho sťažovania sa a sebaľútosti, u mňa nájdete bezpečné miesto. Ponúkam vám prístav, kde rešpektujeme váš smútok, no zároveň pevne veríme vo vašu vnútornú silu. Je to priestor, kde vás nikto nebude poučovať, ale kde spoločne narovnáme pokrivené zrkadlo vašej sebadôvery a v úplnom pokoji vám pomôžeme znova vykročiť za svetlom. Som tu pre vás.